Emil Stodola chcel Slovensko aj pre ostatných

Načítavam... Slovensko iba Slovákom? Emil Stodola ho chcel aj pre ostatných

Počúvajte v appke SME alebo cez Apple, Spotify a RSS.

Autonómia pre Slovensko – táto požiadavka v dobách existencie prvej Československej republiky sa nám už automaticky spája s konkrétnym politickým táborom, menovite s HSĽS.

Kritiku centralistického modelu vedenia štátu, ostré odmietanie čechoslovakizmu a volanie po väčšej samospráve si v medzivojnovom období do veľkej miery monopolizovali práve politici v okruhu Andreja Hlinku a stala sa základným programovým zameraním ľudákov. V politickej praxi sa pritom neváhali uchyľovať k tak často využívanému populizmu a vyvolávaniu strachu pred cudzím neslovenským elementom.

Ani požiadavka autonómie, či dôkladnejšej a efektívnejšej samosprávy však nemusela byť nutne protičeskoslovenská. A ani nebola.

Príkladom je postava Emila Stodolu, dlhoročného člena vtedajšej Slovenskej národnej strany, stúpenca masarykovského humanizmu a lojálneho československého občana.

Vo svojej koncepcii samosprávy Slovenska načrtol úplne inú víziu, v ktorej naopak nedominoval separatizmus a nacionalizmus, ale demokratický princíp, spolupráca s menšinami a odbornosť, ktorá mala prekračovať nacionálne či konfesionálne hranice. Skrátka dobrým a plnoprávnym občanom je každý, kto má záujem o veci verejné a chce žiť v hraniciach spoločného štátu a pracovať preň. Ako sa vyjadril sám Stodola, i „štát, nepočetnými úlohami preťažený, mal by si blahoželať, že je takéto snaženie“.

Tento Stodolov zmierlivý a vecný postoj, ako to už v politickom ringu býva, nebol ocenený pozornosťou a uznaním. Naopak, bol neraz napádaný urážlivou kritikou, invektívami a obvineniami z tej či onej strany.

Život Emila Stodolu je tak do istej miery aj príbehom zápasu o slušnosť a vecnosť v politickom živote. A práve o tomto príbehu sa rozpráva Jaro Valent z časopisu Historická revue s historikom Lukášom Krajčírom z Historického ústavu SAV.