Psychiatrička Kaščáková: Chronický stres v detstve mení náš mozog aj osobnosť

Načítavam... 104. Chronický stres v detstve mení náš mozog, aj našu osobnosť (s Natáliou Kaščákovou)

Počúvajte v appke SME alebo cez Toldo, Apple, Spotify a RSS.

Príznaky posttraumatickej stresovej poruchy popísali vedkyne a vedci v druhej polovici minulého storočia. Najprv to bolo u vojnových veteránov a u preživších sexuálneho násilia, no neskôr si začali všímať, že symptómami traumatizácie trpia aj ľudia, ktorí vojnu, či sexuálny útok nezažili. Ďalšie výskumy viedli k zisteniu, že traumatizujúci býva aj dlhodobý stres, ktorý zažívame ako deti a pred ktorým nevieme uniknúť.

Tento typ stresu ovplyvňuje vývoj nášho mozgu, centrálnej nervovej sústavy, naše osobnostné nastavenie a aj našu odolnosť voči stresu, ktorý zažívame neskôr, ako dospelí. Odborníci tieto symptómy traumatizácie označujú pojmom komplexná posttraumatická stresová porucha (CPTSP).

V novej epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva so psychiatričkou, psychoterapeutkou a výskumníčkou Natáliou Kaščákovou o tom, ako presne komplexná traumatizácia vzniká, a aké má neskôr symptómy.

„CPTSP vzniká v detstve,” vraví Natália Kaščáková v podcaste. „Je to vtedy, keď dieťa zažíva chronický stres v podobe emočného, psychického týrania, alebo sexuálneho zneužívania, alebo to môže byť aj z dôvodu emočného, či fyzického zanedbávania. Ide tu však o opakované situácie, kedy zároveň nedochádza k náprave, takže dieťa je neustále vystavované hrozbe a postupne sa týmto situáciám prispôsobí."

V roku 2019 pridala Svetová zdravotnícka organizácia Komplexnú posttraumatickú stresovú poruchu aj na oficiálny zoznam diagnóz. Natália vysvetlí, ako táto zmena pomohla zlepšiť jej terapeutickú prácu s pacientami a pacientkami.

„Mne osobne to veľmi pomohlo pochopiť niektoré veľmi zložité situácie u mojich pacientov, kedy niekto trpel napríklad chronickými depresívnymi stavmi a nemalo to charakteristické znaky sezónnej depresie, alebo rekurentnej depresívnej poruchy a nefungovala ani príliš farmakologická liečba, a ani niektoré psychoterapeutické postupy. Ale keď sme spolu s pacientom prišli na to, že práve nejaké traumatické implicitné spomienky spúšťajú tie stavy nehodnosti, porazenosti, depresie a ďalších symptómov a pracovali sme cielene s týmito traumatickými spomienkami, tak sa tá situácia postupne začala zlepšovať,” dodáva.

Barbora sa pýta, ktoré druhy terapie môžu pomôcť ľuďom s týmto typom problémov, aké účinky môže mať pohyb a práca s telom a Natália opíše, ako to vyzerá, keď sa symptómy traumatizácie zmiernia a keď sa stav pacientiek a pacientov začne zlepšovať.