Sociálny antropológ Buzalka: Slovensko je svetová bezmoc, politika na štyri svetové strany

Načítavam... Sociálny antropológ Buzalka: Môžete byť kozmopolitným dedinčanom aj liberálnym katolíkom

Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

„Slovensko je úžasná krajina, len Slovákom sa tak-nejak stala. Nevedia na čo, nevedia prečo,“ hovorí sociálny antropológ Juraj Buzalka v podcaste Svet medzi riadkami a dodáva, že dodnes sme sa nezamysleli, kam chceme ako krajina smerovať.

„Vládne nám nihilistická moc bez vízie do budúcnosti,“ opisuje súčasnú politickú scénu autor knihy Postsedliaci. Zahraničnú politiku na štyri svetové strany považuje na smiech a o Slovensku hovorí ako o svetovej bezmoci.

Elity podľa neho zlyhali v základnej úlohe - presvedčiť ľudí, „že sa dá byť súčasťou globálneho sveta bez toho, aby sme opustili rodné okršleky. Že sa dá byť napríklad kozmopolitným dedinčanom, liberálnym katolíkom alebo dúhovým kresťanom.“

V rozhovore sa dočítate:

ako sa naša sociálna politika prekrútila na neofeudálny model.
ako politici umelo vytvárajú priepasť medzi panelákovými ekológmi s tekvicovým latté a ľuďmi plahočiacimi sa za pásom.
čo to znamená, keď ľudia na Slovensku chcú, aby sa na Ukrajine už nebojovalo, ale aby nastal mier.
prečo potrebujeme hovoriť o infraštruktúre namiesto LGBTI.
ako pandémia a sociálne siete prispeli k strate sociálnej kontroly a nástupu šarlatánstva.
prečo ľudia nostalgicky spomínajú na socializmus, hoci im v skutočnosti nedal to, po čom túžia.

Chudobní prosia o peniaze na základné potreby na internete, skladáme sa na rekonštrukcie nemocníc. Viaceré príbehy z posledných mesiacov ukazujú, že Slovensko nie je krajina pre slabších. Ako sa na toto tvrdenie pozeráte očami sociálneho antropológa?

Ak máme na mysli moderný sociálny štát, ktorý sa nedostatočne stará o slabších, o tom by zrejme vedeli viac povedať experti na sociálnu politiku či ekonómovia. Moja antropologická perspektíva je skôr o každodennosti.

Myslím si, že väčšiu časť našich životov žijeme mimo štátu či popri ňom. Solidarita potom vyplýva z každodenných vzťahov, príbuzenských väzieb, neoficiálnych foriem a vzorcov starostlivosti, ktoré nie celkom súvisia so štátom či nezávisia priamo na ňom. Možno aj preto majú ľudia nízke nároky a volia populistov či rovno šarlatánov bez schopnosti ozajstný sociálny štát budovať.

Najviditeľnejšie je to zrejme v zdravotníctve, kde si štát prestáva plniť deklarovanú funkciu bezplatnej zdravotnej starostlivosti pre všetkých. Nemala by táto téma viac rezonovať?

Tu treba rozlíšiť dve perspektívy. Prvou je otázka, či si štát vôbec môže plniť túto univerzálnu funkciu – mali by sme sa zamyslieť nad modelom zdravotnej starostlivosti, ktorý sme plánovali zaviesť, ale nepodarilo sa. Zaviedli sme trh v oblasti, ktorú väčšina vníma ako verejnú službu. Do systému sme vniesli zisk, ten má však podobu dobíjania renty cez politické väzby. Sme obeťami vlastnej nedokončenej reformy.

Druhou je historické zaostávanie. Je ilúziou myslieť si, že sme v bývalom režime dosiahli svetovú špičku. Ľudia u nás tak majú nízke očakávania. Inak by videli, že za stav zdravotníctva môžu najmä tí, ktorí tu vládnu najdlhšie.

Ako je to so solidaritou v sociálnom systéme? Pri mnohých dávkach vidíme princíp zásluhovosti…

Je to ideologická otázka. Vidíme to na tom, ako debata o adresnosti dvíha mnohých ľudí zo stoličiek. Kultúrne máme bližšie k rovnostárskej redistributívnosti, ale zároveň sa nám podsúva model, ktorý je u nás symbolicky redukovaný na trhovú zásluhovosť.

Máme však fakticky iný, predmoderný model zásluhovosti z hľadiska sociálneho statusu, prestíže, pôvodu – taký až feudalizujúci alebo korporátny model „len pre nás, pre druhých nie“.

V skutočnosti takto fungoval aj socializmus. Starostlivosť bola síce pre všetkých, ale tí, čo si to vedeli vybaviť, ju mali lepšiu. Spájalo sa to s rodinkárstvom a príbuzenskými väzbami, papalášstvom v nedostatkovej ekonomike.

Ako je to dnes?

Tento model pretrváva dodnes. No najväčší problém je u nás vymáhanie pravidiel. To, či bude dominantný model redistributívny alebo zásluhový, je už druhotná, politická otázka.

V niektorých prípadoch ide zásluhovosť až do extrému – napríklad matka, ktorá pred tehotenstvom nepracovala, nedostane materské. U nás je zásluhovosť aj pri bábätkách. Trestáme tým deti, pre ktorých je v podstate dávka určená.

To bude skôr znakom nedôslednosti, ktoré pri správe štátu opäť hrajú u nás prím. Pravdou však tiež je, že nemáme na škandinávsky model sociálnej starostlivosti. Budeme sa musieť dostať k nejakej forme adresnosti. Dominantná politická prevádzka zatiaľ formálne zohľadňuje náš kultúrny predpoklad, že „všetkým rovnako, aby sa nikto neurazil“.

Trhové princípy, ktoré sa pretláčali, sa prekrútili na oligarchický alebo feudálny model. Ľudia fungujú ako kedysi: kto si vie zariadiť, zariadi si. Kto na to má, doplatí si. Sme v neofeudálnom modeli sociálnej politiky a politická prevádzka s tým nemá problém. Tvrdí jedno a akceptuje druhé.

To vlastne potvrdzuje aj tú úvodnú premisu, že Slovensko nie je krajina pre slabších...

Áno, no nejde o to, že niekto len tak sám od seba prepadne systémom. Sú to ľudia, ktorí si nedokážu zariadiť pomoc, lebo nemajú siete, kontakty, väzby, nie sú „správne narodení“.

Sme solidárni ako ľudia, ako spoločnosť?

Určite sme solidárni, najmä v každodennosti. Ľudia sú veľmi citliví na otázky vylúčenia, ale je to vylúčenie selektívne. Sme solidárni s našimi blízkymi, s ľuďmi, ktorých poznáme. Vyplýva to z toho, že sme žili v komunitách, prepojených príbuzenskými väzbami. Nedôverujeme inštitúciám, pokiaľ v nich niekoho nepoznáme. Dôležité je aj to, že stále žijeme v menších sídlach.

A teda ľudia žijúci v menších sídlach sú solidárnejší než v mestách?

Neviem, či by sa to dalo takto povedať. Na vidieku vidíme skôr trend, že spoločnosť sa atomizuje, čo súvisí so štrukturálnym zaostávaním. Dedina, ktorá kedysi čerpala zo silnej sociálnej súdržnosti, sa mení, stáva sa modernejšou, žije individualizovanejším spôsobom života.

Naopak, mesto objavuje kvalitnejšie komunitné formy spolužitia, výraznejšie než v minulosti – od komunitných záhrad po spoločné upratovanie či volanie po komunálnom bývaní, ktoré sme u nás roky zanedbávali.

Nevidím tu ostrý protiklad medzi mestom a vidiekom. Rozdiel je skôr v miere bohatstva a zdrojoch, ktoré možno použiť na spoločenské blaho v tom-ktorom regióne.

K solidárnosti mám ešte jeden postreh: Počas pandémie sa dostávala do popredia sloboda jednotlivca a do úzadia šiel fakt, že očkovanie je o kolektívnej imunite, ktorá má slúžiť na to, aby chránila starších a chorých ľudí. Čo to o nás vypovedá?

Súvisí to s celkovou stratou sociálnej kontroly, ktorú pandémia ešte posilnila tým, že nás prikovala k počítačom. V mediálnom a virtuálnom prostredí sa stráca sociálna kontrola.

Ľudia môžu šíriť očividne šarlatánske až fašizoidné názory pod zámienkou slobody prejavu. Stráca sa filter zodpovednosti za to, čo hovoríme a robíme. Je to individualizovaná podoba hlúposti, ktorú donedávna nebolo možné šíriť tak ľahko.

Zažívame zlatú éru šarlatánstva – hocikto môže povedať hocičo, stane sa to virálnym, a tým pádom legitímnym. A ešte sa pri tom argumentuje slobodou prejavu.

Do toho vstupujú profesionálni cynici a šarlatáni v rolách politikov, ktorí zneužívajú túto atrofujúcu sociálnu kontrolu vo svoj prospech. Niekto to volá polarizácia, ja hovorím, že časť spoločnosti radikalizujú.

Nemôžu si rurálnejšia aj intelektuálnejšia časť spoločnosti jednoducho žiť svoje vlastné životy?

Lenže to už sa asi ani nedá, lebo keď sa rozprávame o sociálnych službách alebo zdravotníctve, tie sa týkajú nás všetkých.

Vidiečania dnes nemôžu žiť v pokoji na dedinách, potrebujú cestovať za prácou. Mnohí z nich pracujú celý deň za pásom, cestou z práce idú do supermarketu a večer oddychujú pri televízore. V podstate nemajú čas na tradičné „zábavky“: na záhradu, debatu so susedmi.

V mestách sú zas tí panelákoví ekológovia, stredná vrstva, ktorá si občas dopraje luxus ochrany prírody.

Tieto dva svety stavia proti sebe politická elita. Vytvára závisť: veď sa pozrite na tých, čo majú svoje tekvicové latté a raw koláčiky a vy sa tu plahočíte za pásom vo fabrike.

Reformná alternatíva nevie k týmto ľuďom, mobilizovaných nenávisťou, prehovoriť. Nevie im ponúknuť víziu rozvoja, ktorej by porozumeli, lebo vychádza z ich potrieb a hodnôt.

Darmo sa budeme porovnávať s najväčšími kozmopolitnými centrami sveta, hovoriť, že multikulti je fajn, že celý svet sa hýbe týmto smerom a my ho musíme dobehnúť, keď „tam dole“ ľudia cítia strach z cudzincov a majú pocit, že bohatí vo veľkomeste žijú na ich účet. To zneužili šarlatáni a populisti.

Lenže proti globalizácii sa asi nedá bojovať, všetkých sa nás nejakým spôsobom dotýka.

Neviem, či bojovať. Nehovorím, že za to môže iba globalizácia ako reálny jav v podobe tlaku na pracovné miesta, spotrebu či ceny. Možno za to môže aj nejaká interpretácia toho, ako tá globalizácia vyzerá. A teda najmä chýbajúce miesto v jej príbehu pre tých, ktorí sa cítia vylúčení.

Elity si zrejme neurobili svoju prácu dostatočne dobre – nepresvedčili ľudí, že sa dá byť súčasťou globálneho sveta bez toho, aby sme opustili rodné okršleky. Že sa dá byť napríklad kozmopolitným dedinčanom, liberálnym katolíkom alebo dúhovým kresťanom.

S touto debatou súvisí aj vyčleňovanie sa na liberálov a konzervatívcov, aj keď ľudia tie pojmy používajú inak než je ich pôvodná náplň.

Neviem či niekedy u nás mali hlboký význam. Dnes nejde o liberálne či konzervatívne, ale o pokrokárske, programové riešenia založené na poznaní a empirickej skúsenosti, a na druhej strane reakcionárske, šarlatánske, hlupácke názory, ktoré mobilizujú to najhoršie v ľuďoch – nenávisť, závisť.

Kombinujú romantizmus s fašizmom, že keď sa uzavrieme „len pre nás“, za všetky naše problémy môžu „tí druhí“. To vidíme v pseudokonzervativizme, ktorý nemá seriózne plány na opravu ciest či odkanalizovania krajiny, ale rieši LGBTI… Podľa mňa dnes nemáme luxus deliť sa na liberálov a konzervatívcov.

Štát tu nie je na to, aby riešil naše intímne životy, ale aby zabezpečil zdravotnícku infraštruktúru, cesty, poriadne železnice. Ľudia sa nechajú zahltiť názormi šarlatánov, ktorých potom aj zvolia.

Napríklad, ako môžu ženy voliť strany mužov, ktorí nenávidia ženy? Mizogýnnych, odporných chlapov, ktorí sa otvorene hlásia k násiliu?. To sa deje nielen u nás, stalo sa to aj v Amerike. Treba ponúknuť programovú alternatívu, ak sa to ešte dá.

Prečo hovoríte „ak sa to ešte dá“? Čo napovedá tomu, že by sa to už dať nemuselo?

V prvom rade nevieme, ako dopadne vojna na Ukrajine. V tomto sme svetová bezmoc. Akákoľvek politika na štyri svetové strany je na smiech. Musíme čakať na výsledok vojny. Keby Ukrajina prestala existovať, máme problém a môžeme zabudnúť, že u nás budú slobodné voľby.

Predpokladajme, že voľby budú, zatiaľ to nikto nespochybňuje. Nevieme, či budú férové, ale tie najbližšie ešte budú pravdepodobne slobodné.

Jozef Tiso, ktorý bol prezidentom vojnového Slovenského štátu, kedysi hovoril, že by sme sa mali učupiť a prečkať zlé časy. Je to naša stratégia prežitia, ktorá sa s nami tiahne dejinami?

Myslím si, že áno. Náš pocit mosta nie je ani tak ideologickým vyjadrením vzťahu k Západu či Východu, ako skôr prejavom naučenej neutrality alebo autochtónneho pacifizmu.

Vyplýva to z toho, že sme svetová bezmoc a nevieme, aké je naše miesto na svete. Mnohí ľudia, ktorí sú „ za mier“, to myslia úprimne – do ničoho sa nestarať, aby sme zle nedopadli

Takže je za tým strach?

Strach je vždy. Aj my, čo podporujeme Ukrajinu, sa bojíme. Vieme, že sa to nedá vyriešiť tak, že prezident pôjde na front prosiť vojakov, aby prestali strieľať, ako sa nám snažil naznačiť počas kampane.

Mier sa dá dosiahnuť len tak, že sa Ukrajina ubráni. Ale naša predstava je spojená s pocitom, že keď sa do niečoho nestaráme, nič sa nestane. Je to taký geopolitický analfabetizmus – ako keď si dieťa zavrie oči pred bubákom.

Ako je to s tými, ktorí podporujú Rusko?

Menšia časť je naozaj ideologicky presvedčená, padli na poli hybridnej vojny. Ale veľká časť tých, ktorí tvrdia, že sú za mier, vychádza skôr z pocitu sedliaka – nevie, z ktorej strany príde úder, treba len skloniť hlavu a čakať. Ako vo filme Pacho, hybský zbojník, keď človek povie: „Nech sa páči, pán veľkomožný, len si udrite.“

No čo ten mier vlastne znamená? Že tu budeme na našich „bratov“ z Ruska čakať s chlebom a soľou na hraniciach? Budú to síce moslimskí Čečenci, Stredoázijčania, Kórejci a prepustení zločinci, ale budú mať ruské uniformy, čiže budú pre našich spojenci a slovanskí bratia?

Ľudia si to potrebujú rozmeniť na drobné: možno naše dcéry ušetria, možno nás nezabijú, možno si dáme vodku. Až potom im to dôjde z hlavy do päty.

Možno si títo voliči myslia, že vybabrú so systémom, ale nakoniec zistia, že nevybabrú. Spomínam si na Františka Mikloška, ktorý hovorí, že Slovákom veľa vecí dlho trvá premyslieť a vykonať, ale potom sa rozhodnú správne. A aj na to postupne prichádzajú.

Niekedy to však prichádza tak neskoro, že to vyzerá ako prezliekanie kabátov.

Vo výsledku to môže byť jedno. Slovensko je úžasná krajina, len Slovákom sa tak-nejak stala. Nevedia na čo, nevedia prečo. Elity musia zmysel tohto štátu ešte domyslieť.

Nemôže to byť len o nenávisti a ničote ako vidíme u súčasných populistov. Tým treba byť vlastne vďační, že nám ukazujú ako zmysluplný štát pre naše deti nemá vyzerať.

Pritom Slovensko je vlastne víťazný politický projekt 20. storočia, nie ustráchaná gubernia bez vízie a hodnôt, ktorú reprezentujú oni. Treba z toho urobiť výhodu. Je to možno konštitučný znak politickej kultúry, ktorá má silnú chuť presadiť sa v zložitých konšteláciách.

V dvadsiatych rokoch denník Pravda, vtedy tlačový orgán HSĽS, písal o vyháňaní pokrokárov zo Slovenska. Dnes počúvame podobnú rétoriku. Máme sa báť?

Určite sa treba báť, ale nie zase veľmi. Bázeň má svoju úlohu, aj v náboženskom meradle. Niekedy tých ľudí nedostanete inak ako strachom – populisti to vedia. Nemôže to byť však prehnané.

Je dôležité, aby si ľudia uvedomovali, čo by znamenalo, keby napríklad Ukrajina prehrala. Nech sa boja a nech tí „chcimíři“ vedia, čo ich čaká. Ich budú ako prvých posielať vyberať míny na pole.

V iných oblastiach však potrebujeme budovať programovú alternatívu. Doteraz sme sa len otáčali na svet, ktorý príde, a nebudovali sme z toho, čo doma máme – v technológiách, v zelenej transformácii. Mali by sme sa pozrieť, na čo infraštruktúru máme. Máme prírodné podmienky, pôdu, zručnosti ľudí. Tam vládne dobíjanie renty ako v zdravotníctve.

Toto sme nikdy neriešili. Vládne nám nihilistická moc bez vízie do budúcnosti. Nemajú program, nevedia, čo s republikou urobiť, len to tak lepia hore-dole ako príde, aby sa udržali pri moci.

Ľudia, ktorí prepadávajú cez sociálny systém často volia práve populistické a nacionalistické hnutia, ktoré im však s ich problémami nepomôžu. Ako to?

Do istej miery je to prejav vzdoru, zlosti. Naštveme inú časť spoločnosti, ktorá údajne môže za naše problémy, hoci si nepomôžeme.

Ale má to aj inú dimenziu. Oni vedia, že sa im klame, že sa kradne, že najmä ich politici sa správajú ako feudálni páni, ale možno im ešte vychádza, že aspoň niečo od nich získajú. Trinásty dôchodok, hocičo. A pýtajú sa: „Čo som ja kedy získal od reformátorov, ktorí mi rozprávajú, že sa o 20 rokov budem mať dobre?“

Ako sa k nim prihovoriť?

Tak, aby nás pochopili. Nielen marketingovo - musí to byť naozaj spojené s ich životom a potrebami. To sa doteraz nedialo.

Asi sa to nedá nemarketingovo. Musí tam byť aj nejaká miera populizmu…

Áno, ja to volám pokrokársky populizmus. Je to o vytvorení programu rozvoja pre komunity, ktoré sú nám najbližšie – lokálne, väčšinou vidiecke, možno malomestské. Odolnosť spoločnosti a krajiny závisí hlavne od týchto komunít, v ktorých žije najväčšia časť populácie.

Tam je adresa, kam treba chodiť. Samozrejme, okrem oslovenia to musí mať aj obsah. Slovensko by napríklad mohlo byť vzorom zelenej transformácie, udržateľného spôsobu života, energetickej odolnosti a komunitnej nezávislosti.

Myslíte si, že by to ľudí zaujímalo?

Hoci už sme všetci „postsedlici“ a takmer nikto z nás nežije z práce vlastných rúk na pôde, stále tu pretrváva ideál živobytia, ktorý stavia na materiálnej nezávislosti.

Poliaci majú výraz „zaradność“– schopnosť poradiť si v situáciách, ktoré sú pri neprítomnosti či slabosti štátu nutné na prežitie alebo na vytvorenie lepších podmienok života. Je tu určitá prax a ideál, ktorý sa napriek aj vďaka rôznym režimom reprodukuje.

Často hovorím aj o pamäťovej politike – obviňujeme ľudí, že sú nostalgickí za socializmom, ale treba si povedať, prečo konkrétne sú nostalgickí? Čo z toho socializmu si vyberajú?

Oni vlastne spomínajú na to, čo im neosobný, byrokratický socializmus nedal. Gulášiky pod lesom a ako si pomohli na úkor štátnych a verejných statkov, a to najmä na vidieku. Na toto spomínajú ako na zlatú éru. Lenže to bolo napriek komunizmu či popri ňom, nie vďaka nemu.

Rozhovor vrátane podcastovej podoby je súčasťou novinárskej série Slovensko nie je krajina pre slabších. V nej sa podrobne venujeme jednotlivým skupinám ľudí, ktoré u nás ťahajú za kratší povraz. A odkrývame dôvody, prečo ich náš systém namiesto pomoci ďalej znevýhodňuje.

Vaše postrehy k podcastom uvítame na svetmedziriadkami@clovekvohrozeni.sk.

Podcast je súčasťou iniciatívy Svet medzi riadkami , pod krídlami neziskovej organizácie Človek v ohrození, s podporou Európskej únie a SlovakAid. Za obsah nesú plnú zodpovednosť jeho tvorcovia a názory nemusia reflektovať názory donorov.

Juraj Buzalka je sociálny antropológ a vysokoškolský pedagóg pôsobiaci na Univerzite Komenského v Bratislave. Vo svojom výskume sa zameriava na politické hnutia, nacionalizmus, populizmus a sociálnu transformáciu v strednej a východnej Európe. Je autorom viacerých publikácií, vrátane knihy „Postsedliaci: Slovenský ľudový protest“, ktorá analyzuje vplyv vidieckych hodnôt na spoločnosť a politiku.

Podcasty denníka SME

Všetky podcasty denníka SME si môžete vypočuť na jednom mieste na podcasty.sme.sk.

Pravidelné podcasty:

Minisérie:

Sportnet.sk podcasty:

Partnerské podcasty:

Archív:

Mimóza - víkendový podcast
Rozprávky SME (číta Robo Roth)
Dobrú chuť - podcast o jedle a varení
Bezpečne SK - diskusná relácia o obrane a bezpečnosti
Za volantom
Modrá vlna - podcast o EÚ (web podcastu)

Ak máte záujem o reklamný spot v podcastoch alebo inú spoluprácu, napíšte na podcasty.inzercia@sme.sk, pošleme vám cenovú ponuku.

Sociálny antropológ Buzalka: Slovensko je svetová bezmoc, politika na štyri svetové strany je na smiech

Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

V rozhovore sa dočítate:

Podcasty denníka SME

Ultra Last Minute

Sociálny antropológ Buzalka: Slovensko je svetová bezmoc, politika na štyri svetové strany je na smiech

Počúvajte v aplikácii SME alebo cez Apple, Google, Spotify a RSS. Iné podcasty SME.

V rozhovore sa dočítate:

Podcasty denníka SME

Svet medzi riadkami | podcast organizácie Človek v ohrození Odoberať tému Odoberať Novinka: Dostávajte upozornenia na nové články v sledovanej téme e-mailom. Vyskúšajte novú funkciu a zapnite si odber.

Hlavné správy zo Sme.sk

Neprehliadnite tiež

Už ste čítali?

Svet medzi riadkami | podcast organizácie Človek v ohrození
Odoberať tému Odoberať

Novinka: Dostávajte upozornenia na nové články v sledovanej téme e-mailom. Vyskúšajte novú funkciu a zapnite si odber.