Nacistický teror v Košiciach sa stupňoval do samého konca

Historičky rekonštruujú takmer zabudnuté príbehy veľkej ľudskej statočnosti a vzdoru.

Načítavam... Nacistický teror v Košiciach sa stupňoval do samého konca

Počúvajte v appke SME alebo cez Toldo, Apple, Spotify a RSS.

Aj 80 rokov od konca druhej svetovej vojny sa dostávajú do širšieho povedomia informácie a príbehy, ktoré sme doteraz takmer či vôbec nepoznali. Príkladom sú vojnové Košice, ktoré sa aj z obzoru slovenskej historiografie, azda jednostranne zameranej len na územie niekdajšieho vojnového slovenského štátu, príliš vzďaľovali. Dôvodom môže byť jednoduchý fakt, že po novembri 1938 sa stali na viac než 6 rokov súčasťou Maďarského kráľovstva a po roku 1945, keď už boli znova súčasťou Československa, sa verejná pamäť budovala predovšetkým okolo Slovenského národného povstania, resp. jeho oficiálneho režimového príbehu.

Východoslovenská metropola pritom najmä od marca 1944 až do 19. januára 1945, teda do oslobodenia, prežívala mimoriadne dramatické chvíle. Košice v relatívne krátkom období absolvovali všetky vojnové hrôzy, ktoré si vieme predstaviť – od okupácie, cez deportácie židovského, ale nielen židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov, až po posledné týždne otvoreného nyilášskeho teroru priamo v uliciach mesta či jeho blízkom okolí.

Mnohé obete už nemohli porozprávať svoj príbeh. A nemohli ich vyrozprávať ani ich pozostalí príbuzní, susedia či priatelia a záchrancovia, keďže sa nám po vlne vysídľovania, resp. po výmenách obyvateľstva, nástupe komunistického režimu v Československu a emigrácie do zahraničia akoby stratili. Ako však ukazuje nová kniha Proti režimu – Príbehy odporu a odvahy v období nacistickej okupácie v Košiciach, nie je všetko stratené. Aj po rokoch zabudnutia si mesto opäť buduje pamäť na svojich obyvateľov, ktorí sa vo svojom odhodlaní pomáhať a zachraňovať postavili na odpor neľudskému režimu.

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s historičkami a autorkami spomínanej knihy Patríciou Fogelovou a Veronikou Szeghy-Gayerovou zo Spoločenskovedného ústavu Centra spoločenských a psychologických vied SAV.